VARUJTE SA SMILSTVA!

            Varujte sa smilstva!“ – tieto slová nám zaznievajú z Prvého listu Pavla Korinťanom (1Kor 6, 13-21). Apoštol ich adresuje veriacim tejto komunity a pokračuje: „Každý hriech, ktorého by sa človek dopustil, je mimo tela; kto však smilní, hreší proti vlastnému telu.“ A ďalej píše: „Telo nie je na smilstvo, lež pre Pána...“
            Čo Pavol v korintskej kresťanskej obci rieši?
            Korint bol v čase Pavlovom dôležitý prístav v Grécku. Z ľudského hľadiska to bolo veľmi málo pravdepodobné miesto na založenie kresťanskej komunity. Prečo? Dôvod bol jednoduchý: upadnuté mravy. V Korinte - tak ako v každom veľkom prístave – bolo totiž možné stretnúť sa so všetkým: s mafiánmi, zlodejmi, podvodníkmi, prostitútkami a zločincami. Kto by už mohol očakávať zápal za Krista medzi takýmito ľuďmi?
            A predsa - Pavol našiel v Korinte srdcia otvorené dokorán pre spásne posolstvo Ježiša Krista. A možno to pre neho nebolo a pre nás nie je až také prekvapenie. Veď kresťanské dejiny nás stále učia o jednom a tom istom: totiž že pre evanjelium boli vždy najviac otvorení práve tí najpadlejší a najhriešnejší. A to z toho dôvodu, že hriech nemôže byť pre človeka prameňom trvalého šťastia a opravdivej vnútornej spokojnosti.
            Je známe, že ľudia, ktorí sa oddajú nejakej neresti, na počiatku síce túto neresť vychutnávajú, ale neskôr, keď sú už v nej až po uši, začnú čím ďalej, tým viac pociťovať jej horkosť a ničivú silu. Človek, ktorý je otrokom neresti, si sám seba neváži, a jeho dôstojnosť – záležiac od typu  hriechu, ktorého je otrokom – v jeho vlastných očiach prestane mať hodnotu. A aj keď navonok to možno neprizná, vo svojom vnútri silne túži po niekom, kto by mu ukázal cestu k slobode.
            A zdá sa, že presne toto sa stalo v Korinte. Korinťania prijali Kristovu blahozvesť a vďaka nej sa vydali na cestu oslobodenia od hriechu. Kristus im cez osobu Pavla ukázal cestu von z ich väzenia.
            Lenže, ako to už býva, po čase človeku všetko zovšednie a ak si nedá pozor, môže sa ocitnúť presne tam, kde už raz bol. Ak si svoje nadšenie neudržuje v živosti, ono po čase vyprchá a jeho starý človek sa v ňom vynorí znova na povrch aj so svojimi neresťami, o ktorých si myslel, že ich už má dávno za sebou.
            Z Pavlových listov sa dozvedáme, že kresťania v Korinte začali byť po čase hašteriví, súperiaci, žiarliví jeden na druhého, nemierni v jedle a pití. Ale hlavne žiadostiví. Preto im Pavol píše tento dosť ostrý list, v ktorom ich otvorene na všetko upozorňuje a veci pomenováva pravými menami. Pri hriechu smilstva sa Pavol zastavuje zvlášť.

            V čom nám môže byť Pavlovo varovanie pred smilstvom osožné dnes?

            Pozrime sa bližšie na neresť smilstva. Prečo je pre človeka tak nebezpečná?

            Skúsenosť dosvedčuje, že aj keď všetky neresti spôsobujú úpadok človeka, neresť nezriadenej sexuality nám tento úpadok zabezpečí veľmi rýchlo a ľahko.
            Niektorí namietajú, že prílišný dôraz na sexualitu je v cirkvi prehnaný a že by sme nemali dávať na prvé miesto to, čo Boh umiestnil vo svojom Desatore až na miesto šieste. V istom zmysle majú pravdu.
            Pre Židov, ktorým bolo Desatoro dané ako prvým, bola najdôležitejšou vecou v ich živote správna úcta k Bohu. To je dôvod, prečo príkazy týkajúce sa úcty k Bohu sú na prvých miestach Desatora a my by sme na ich miesto nemali dávať niečo iné, čo tam nepatrí - ako napríklad príkazy o sexualite, ktoré sú až na šiestom mieste.
            Skúsenosť náš však učí, že máločo dokáže človeka znetvoriť tak veľmi, ako práve nezriadený život v oblasti sexuality. A máločo dokáže človeka odviesť od viery v Boha tak účinne, ako práve hriechy proti sexualite.
            Aj v Písme máme na to veľa príkladov. Spomeňme si na tri veľké osobnosti Starého Zákona, kde toto jasne vidíme. Samson je vo Svätom Písme charakterizovaný ako najsilnejší. Stal sa však obeťou ľsti Dalily. Nechal sa ňou posadnúť, v jej náručí zabudol na svoj cieľ a tak upadol do zajatia Filištíncov, ktorí ho úplne zlomili. Dávid sa zasa zamotal do reťaze hriechov, ktorých začiatkom bol jeho nezriadený vzťah k Betsabe, manželke Uriáša a koncom vražda jej manžela. Šalamún, ktorý je Písmom nazývaný ako múdry, dopadol z nich snáď najhoršie. Postavil totiž prvý chrám Bohu pravému, no staval chrámy aj bohom svojich pohanských súložníc. Hriech proti šiestemu prikázaniu ho priviedol k hriechu proti prikázaniu prvému. Stal sa z neho modloslužobník.
            Z praxe vieme, že mnohí, kedysi veriaci, sa po čase vydali inou cestou a dnes sa z vecí Božích, ktoré si kedysi vážili, vysmievajú. My sa čudujeme, čo sa to s nimi stalo. Aj keď to istotne neplatí u všetkých, ale mnohých priviedol k odpadu od viery práve ich hriech proti šiestemu prikázaniu.
            Preto nech sú nám slová svätého Pavla, ktorý nás vyzýva k vyhýbaniu sa smilstvu, poučením.

(spracované podľa homílie Milana Bubáka, 2. cezročná nedeľa B, www.radiovaticana.va)